Lekári sú povinní svojich pacientov v plnom rozsahu informovať o rizikách spojených s akýmkoľvek navrhovaným lekárskym zákrokom alebo liečbou a až na základe súhlasu pacienta realizovať navrhovaný zákrok alebo liečbu. V lekárskej aj právnej terminológii sa tento proces predchádzajúci poskytnutiu zdravotnej starostlivosti nazýva „informovaný súhlas“.
Ak lekár nedostane od pacienta riadny informovaný súhlas a pacientovi spôsobí zdravotná starostlivosť poškodenie zdravia, môže mať pacient dôvod požadovať od lekára náhradu škody za poškodenie zdravia.
Čo teda je informovaný súhlas?
Väčšina lekárskych zákrokov alebo ošetrení zahŕňa určité riziko. Je na lekárovi, aby pacientovi poskytol informácie o konkrétnom ošetrení alebo zákroku, aby sa pacient mohol rozhodnúť, či liečbu, postup alebo zákrok podstúpi.
Informovaný súhlas je prejavom práva pacienta spôsobilého na právne úkony, alebo ich zákonného zástupcu na slobodné rozhodnutie o tom, či vôbec a ako chce naložiť so svojou fyzickou integritou. Zásah do integrity pacienta bez riadneho informovaného súhlasu je protiprávny. Ako každé právo podlieha aj uvedené právo obmedzeniam.
Informovaný súhlas sa totiž nevyžaduje v prípade neodkladnej zdravotnej starostlivosti, ak nemožno včas získať informovaný súhlas, ale ho možno predpokladať; ďalej v prípade ochranného liečenia uloženého súdom taktiež v prípade ústavnej zdravotnej starostlivosti, ak ide o pacienta, ktorý šíri prenosnú chorobu, ktorá závažným spôsobom ohrozuje jeho okolie; ako aj v prípade ambulantnej zdravotnej starostlivosti alebo ústavnej zdravotnej starostlivosti, ak ide o pacienta, ktorý v dôsledku duševnej choroby alebo s príznakmi duševnej poruchy ohrozuje seba alebo svoje okolie, alebo ak hrozí vážne zhoršenie jeho zdravotného stavu.
Aby vôbec mohol byť pacientom udelený informovaný súhlas je nevyhnutné, aby mu predchádzalo poučenie. Tu zväčša (nie vždy) dochádza k problému, keďže nie všade je bežnou praxou, že by lekár svojich pacientov poučoval v rozsahu predpokladanom zákonom.
Koľko a aké informácie sa považujú za „primerané“ a z koho pohľadu?
Lekár je povinný informovať o účele, povahe, následkoch a rizikách poskytnutia zdravotnej starostlivosti, o možnostiach voľby navrhovaných postupov a rizikách odmietnutia poskytnutia zdravotnej starostlivosti.
Poučenie lekárom musí byť poskytnuté zrozumiteľne, ohľaduplne, bez nátlaku, s možnosťou a dostatočným časom slobodne sa rozhodnúť. Zákon ukladá lekárovi povinnosť poskytnúť informácie vo forme, ktorá je primeraná rozumovej a vôľovej vyspelosti a zdravotnému stavu osoby, ktorú má poučiť.
Zákon ukladá lekárovi najvyšší možný štandard informovania pacienta s tým, že je povinný informovať pacienta takým spôsobom a v takej terminológii, aby pacient bezpečne rozumel a chápal možnosti voľby a podstatné riziká spojené so zdravotnou starostlivosťou alebo jej odmietnutím. Zákon teda ukladá lekárovi povinnosť, aby poskytol pacientovi relevantné informácie z pohľadu konkrétneho pacienta, preto by mal lekár zistiť, čo je pre pacienta pri rozhodovaní podstatné. Riziko je podstatné, ak by rozumná osoba v pozícii pacienta pripisovala tomuto riziku významnosť alebo by si lekár mal primerane uvedomiť, že konkrétny pacient mu pripisuje význam.
Lekár je povinný poučenie poskytnúť vo vybraných prípadoch v písomnej forme, ktorá je súčasťou zdravotnej dokumentácie. Uvedené sa najčastejšie vykonania invazívnych zákrokov v celkovej anestéze alebo lokálnej anestéze, alebo pri zmene diagnostického postupu alebo liečebného postupu, ktorý nebol obsahom predošlého informovaného súhlasu.
Súhlas pacienta so zákrokom je teda právnym úkonom, ktorému predchádzalo riadne poučenie. Právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú, a ako taký je prejavom vôle a musí teda spĺňať všetky požiadavky na vôľu kladené. Definíciu vôle chápeme ako psychickú kategóriu, ktorá musí byť daná, slobodná, vážna a bez omylu. Súhlas musí byť daný slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne. Ak pacient síce súhlasil s poskytnutím zdravotnej starostlivosti, ale na základe prejavu vôle, ktorý vychádzal z nedostatočného poučenia zo strany lekára, ide o neplatný súhlas.
Ako pri každom spore zo zodpovednosti za škodu, nestačí, aby sa preukázalo, že lekár porušil svoju povinnosť riadne poučiť pacienta. Nedostatočné poučenie musí byť vecnou a právnou príčinou škody na zdraví. Poškodený musí v spore bezpečne preukázať, že by liečbu alebo zákrok nepodstúpil, ak by vedel o rizikách s tým spojených.
Nie je ľahké to dokázať.
Problém rozsahu dokazovania pri uvedenom type sporu je zrelý na usmernenie zo strany Najvyššieho súdu SR, ak bude mať na to príležitosť s tým, že závery v takomto konaní môžu objektívne zlepšiť podmienky poskytovania zdravotnej starostlivosti v SR. Problémom však je, že Najvyšší súd SR, doposiaľ neprejavil záujem o vyriešenie právnej otázky o miere dôkazného bremena v medicínskych sporoch a ani v iných sporoch ním riešených nič neindikuje, že by sa to malo zmeniť.
JUDr. Ľudovít Surma
advokát
Pridaj komentár