Právo na informácie - volič je hovno, nevie nič.

17.11.2022

Jednou z najznámejších pasáží z "divadelnej hry" spisu Gorila je tá, kde Jaroslav Haščák hovorí "volič o ničom nič nevie, volič je hovno. Volič vníma iba absolútny povrch." Toto tvrdenie nie je v rozpore s vyjadrením jedného zo zakladateľov Spojených štátov amerických "Vláda ľudu bez informovanosti ľudu alebo bez možnosti získať informácie je iba prológom frašky alebo tragédie, alebo možno oboje." K tomu, aby demokracia nebola fraškou a občania mohli robiť informované rozhodnutia ohľadom verejných vecí, vrátane odovzdania hlasu vo voľbách, je nevyhnutné, aby demokratický štát garantoval a vymáhal právo každého občana dostať informácie, ktoré požaduje. Dnes občan denne dostáva informácie, ktoré nepožaduje, a to aj z takých zdrojov ako sú grafy, ktorými mávajú politici počas nedeľného obeda v televízii. Pre niekoho sú tieto informácie dostatočné, ale čo môžu robiť občania, ktorí si chcú informácie preverovať a rozhodnúť sa na ich základe sami.

Aj náš štát vychádza z predpokladu, že občania majú byť informovaní, a preto je právo na informácie zaručené Ústavou SR. Začlenenie tohto politického práva do ústavného katalógu znamená, že toto právo je neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné, a zároveň pri jeho obmedzovaní sa musí dbať na jeho podstatu a zmysel. Tomuto právu zodpovedá povinnosť orgánov verejnej moci primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti.

Zmyslom politického práva na informácie je najmä rýchly prístup k pravdivým a úplným informáciám, ktoré sú nevyhnutnou podmienkou toho, aby rozhodovanie občanov ohľadom otázok verejného záujmu a hlavne vo voľbách malo zmysel. Len informovaní občania môžu skutočne rozhodovať o ďalšom smerovaní krajiny, kraja alebo obce alebo kontrolovať orgány verejnej moci, či spôsob použitia verejných prostriedkov.

Zabezpečuje teda náš štát skutočne prístup k informáciám, alebo postupuje tak, že tvrdenie Jaroslava Haščáka je pravdivé, a to najmä v prípade občanov, ktorý svoje právo na informácie od orgánov verejnej moci skutočne uplatňujú. Existujú teda skutočné záruky toho, aby sa volič včas dozvedel požadované informácie pre možnosť utvoriť si názor na základe podstatných informácií a nepreberal len informácie, ktoré mu poskytujú médiá a politici.

Postup ústavne vymedzenej povinnosti orgánov verejnej správy poskytovať informácie upravuje zákon. Všetky vymedzené orgány verejnej moci (povinné osoby) majú v zásade plnú informačnú povinnosť v rozsahu svojej činnosti a povinnosť poskytnúť informácie v lehote do ôsmich pracovných dní odo dňa podania riadnej žiadosti. Ak existujú zákonné dôvody a povinná osoba žiadosti nevyhovie hoci len sčasti, vydá o tom v zákonom stanovenej lehote písomné rozhodnutie. Rozhodnutie musí obsahovať povinné náležitosti a je možné voči nemu podať odvolanie a následne toto rozhodnutie je možné preskúmať súdom. Občan od počiatku vie dôvod, prečo mu povinná osoba odmieta poskytnúť informácie.

Ak by zákon v tejto časti skončil dalo by sa povedať, že právo na informácie je zaručené štandardným procesným postupom (ako iné práva). Tu však zákon nekončí. Zákon predpokladá neochotu orgánov verejnej moci poskytnúť informácie (predpokladá porušenie povinnosti orgánom verejnej moci) a upravuje právnu fikciu vzniku vydania rozhodnutia, ktorým sa odmietla poskytnúť požadovaná informácia. Občan teda nepozná dôvody nesprístupnenia informácie (zákonné dôvody ani nemusia existovať) a ak sa chce dozvedieť viac musí podať voči fiktívnemu rozhodnutiu odvolanie.

Zákon teda odmeňuje orgán verejnej moci za nečinnosť. Pre upresnenie je to, ako keby ste si podali žiadosť o územné rozhodnutie, alebo dôchodok a ak by ste do 8 dní nedostali späť rozhodnutie platí, že Vaša žiadosť bola odmietnutá a ak skutočne chcete získať územné rozhodnutie alebo dôchodok musíte si podať odvolanie.

Keďže informáciu chcete získať podáte odvolanie. V ústave je vyjadrená zásada, že orgány verejnej moci sú povinné konať, a preto občan predpokladá, že odvolací orgán je povinný rozhodnúť a oznámiť mu prípadné dôvody pre odmietnutie žiadosti.

Avšak ani uvedené neplatí pri uplatňovaní práva na informácie. Opäť tu platí pravidlo, že ak odvolací orgán nerozhodne, predpokladá sa, že vydal rozhodnutie, ktorým odvolanie zamietol a napadnuté rozhodnutie potvrdil (potvrdenie fiktívneho rozhodnutia ďalším fiktívnym rozhodnutím).

Občan teda ani po 2 mesiacoch od podania žiadosti nepozná dôvody, prečo sa mu informácia neposkytla. Ak je vytrvalý a má dostatok peňažných prostriedkov vyhľadá advokáta, zaplatí za spísanie správnej žaloby, zaplatí súdny poplatok a 1,5 roka čaká na rozhodnutie správneho súdu. Ak je občan úspešný, súd fiktívne rozhodnutie zruší a vec vráti povinnej osobe na nové konanie. Od podania žiadosti teda uplynulo viac ako 1 rok a osem mesiacov a žiadateľ je stále na začiatku, bez akejkoľvek informácie, či už požadovanej alebo informácie o dôvodoch, prečo informáciu nemožno poskytnúť a opäť čaká, čo sa bude diať.

Korunu uvedenej štruktúre myslenia nasadil Najvyšší súd SR podľa ktorého "účelom ustanovenia inštitútu fiktívneho rozhodnutia je poskytnúť ochranu tomu, kto sa obrátil so žiadosťou na povinnú osobu v prípade jej nečinnosti".

Súdom ochránená osoba by sa teda aj mohla domnievať, že osoba ktorá prijala opatrenia k tomu, že sa jej informácia dosiaľ neposkytla týmto spáchala trestný čin, alebo priestupok, keďže bolo porušené jej právo na včasné sprístupnenie informácií. Avšak príslušné orgány (opäť vrátane súdov) vykladajú zákon aj naopak. Podľa opačného výkladu fiktívne rozhodnutie poskytuje v skutočnosti ochranu práve osobe, ktorá zabezpečila nesprístupnenie informácií a týmto jej konaním nedochádza k naplneniu skutkovej podstaty priestupku na úseku informácií, a to z dôvodu, že právo žiadateľa nebolo doposiaľ porušené, keďže opäť prebieha konanie o sprístupnení informácie.

Počas trvania údajného (ne)poskytovania ochrany žiadateľovi o informáciu prebehnú ďalšie voľby a informácia, ktorá mohla byť podstatná, a to aj pre iných voličov, nie je včas prístupná a nemožno ju ďalej šíriť. Osoby, ktoré zabezpečili jej nesprístupnenie sú opäť zvolené a kolotoč pokračuje.

Predstavte si, že by takto fungovali všetky orgány verejnej moci na úseku uplatňovania práv garantovaných ústavou. Verejné zhromaždenia by sa nerealizovali v čase keď sú aktuálne, dôchodky a dávky by sa nevyplácali včas, keď sú potrebné a atď. Existencia štátu, ako garanta práv občanov a fungovania spoločnosti, by bola skutočne len fraškou.

Včasné poskytnutie informácií je esenciálne pre správne fungovanie demokracie, a to najmä na úseku územnej samosprávy, keďže táto prioritne nie je predmetom záujmu médií. Starostovia obcí majú priamy a bezhraničný vplyv na to, či sa pre nich potencionálne nevhodné informácie budú šíriť a tento vplyv niektorí radi využívajú, a to aj pre potreby udržania si svojej moci, prípadne aj iné malicherné dôvody. Takéto konanie však nie je zo strany štátu nijako sankcionovateľné.

Existuje teda legitímny dôvod prečo právo na informácie nie je skutočne zaručené a podlieha neúčelným obmedzeniam, ktoré nedbajú na jeho podstatu a zmysel?

Jednu z mnohých možných odpovedí na uvedenú otázku poskytol v "divadelnej hre" Gorila priamo práve Jirko Malchárek a sú ňou "sympatie". Mnohé osoby, ktoré sú v danom čase práve pri moci nemajú najmenší záujem na tom, aby volič mal pred svojím rozhodnutím o tom, komu odovzdá hlas vo voľbách, dostatok relevantných informácií a spoliehajú sa práve a iba na sympatie a nemožnosť iných kandidátov argumentovať relevantnými dátami.

O tom, či toto môže byť jedným z dôvodov, pre zákonodarcom zvolený spôsob uplatňovania práva na informácie, nás môže a nemusí presvedčiť každodenná prevádzka našej demokracie.

Bez ohľadu na dôvody faktom zostáva, že občan, ktorý skutočne uplatňuje právo na informácie voči orgánom verejnej moci ťahá za kratší koniec lana, a jeho právo na včasné informácie sa javí ako iluzórne.

Či k uvedenému stavu došlo úmyselne, alebo len nepochopením zmyslu práva na informácie a jeho vplyvu na demokratickú prevádzku sa možno dozvieme z prípadných iných náhodných únikov súkromných rozhovorov osôb, ktoré môžu mať vplyv na prijímanie zákonov v tomto štáte. Či takéto zistenie bude mať nakoniec aj vplyv na zmenu zákona, nie je vylúčené. Do toho času tak môžem mierne upraviť nosné tvrdenie tohto článku tak, že aj aktívni občania, ktorí uplatňujú svoje právo na informácie môžu vnímať len povrch a rozhodovať sa vo voľbách môžu naďalej najmä na základe sympatií.     

  JUDr. Ľudovít Surma, 
advokát